Dobrovoľníčkou na Islande

Autor: Lucie Meisnerová | 13.3.2014 o 0:03 | (upravené 13.3.2014 o 0:12) Karma článku: 6,04 | Prečítané:  975x

Sedím v lietadle Iceland air. Na podhlavníkoch je malý kurz islandčiny. Ďakujem Vám je “þakka þér fyrir”, ale zvyčajne používajú kratšiu verziu: “takk”. Na servítke ku káve je ďalší nápis. “In the year 1000 Leifur Eiriksson the Lucky sailed from Iceland to America. He named it Vineland. On his journey coffee, tea and soda were not complimentary.” Užívam si celý let, vrátane propagačných filmov o Islande.

Keď o polnoci priletím do Keflaviku, čaká ma ešte 45 minút dlhá cesta autobusom do Reykjavíku. Vytáčam číslo Totiho, ktorý je riaditeľom Worldwide friends. Je to organizácia, kde sa chystám štyri mesiace pracovať ako dobrovoľník. Budem manažérka hostela. Telefón zvoní, hrá mi hudba, ale nikto nezdvíha. Volám teda na číslo jeho zástupcu. Ani tam sa nikto nehlási. Do autobusu nastupujú poslední cestujúci. O chvíľu sa máme pohnúť. Uvedomujem si, že som si nevytlačila mapku s cestou z autobusovej stanice do hostelu. Skúšam teda znovu Totiho. Tentoraz zdvíha. Je veľmi milý, pýta sa ma ako sa mám. Bude ma čakať na stanici. Cesta do Reykjavíku je lemovaná malými stromami. Trošku ma to zamrzí. Podľa literatúry tu predsa žiadne stromy nemajú byť.

Na stanici ma čaká vysoký prešedivelý muž silnejšej postavy. Hneď nakladá môj obrovský kufor do auta. Počas jazdy vysvitne, že bol niekoľkokrát v Bratislave a precestoval aj plno ďalších krajín. Zaželá mi príjemný pobyt na Islande a povie: “You gonna love it”.

V dome, kde mám stráviť ďalšie štyri mesiace sa ešte nespí. Z našej skupiny dobrovoľníkov, ktorí prišli na pár mesiacov, tu už je pár ľudí. Všetci majú do dvadsať päť rokov. Vyzúvam sa a prechádzam do neuveriteľne špinavej kuchyne so zdvíhajúcou sa dlážkou. Prijmem ponuku na šálku čaju. Snažím sa nekontrolovať čistotu hrnčeka. Čaj pijeme v malej obývačke. Pozerá sa na nás madonna, v nohách má nápis SKATBOY. Väčšina kresiel má najlepšie časy za sebou. Dúfam, že si nezničím môj kašmírový sveter. Na okne je toaster a pokazený kávovar. V roku je škaredý drevotrieskový stolík s mimoriadne zaprášeným počítačom. Moji budúci kolegovia sú veľmi milí. Madeline ma prevedie po dome. Funguje iba pánsky záchod, sprchy sú v garáži, treba prejsť cez dvor plný odloženého nábytku. Moja izba je na poschodí. Je maličká, ale budem bývať sama, to je privilégium. Vyčistím si ju zajtra. Zoberiem si povliečky z kopy, ktorá je vraj čistá. Potom sa odvážime zájsť s Madeline do sprchy. Voda je horúca. Zuby si po krátkom váhaní čistím v kuchyni. Do obývačky medzitým prišli ďalší ľudia. Jeden z nich sa mi predstaví ako Antonio. Povie mi, že vyzerám na štyridsať tri rokov. Madeline ho zahriakne. Tak sa snaží niečo povedať, ale je dosť spoločensky unavený. “To bol kompliment”, hovorím a rýchlo sa poberiem do mojej izby.

Po dvoch mesiacoch sme kompletne zrekonštruovali kuchyňu, malú obývačku a jeden záchod, ten dámsky stále nefunguje. V garáži je nová spálňa. Na dvore je o trošku menej odpadu. Máme pripravenú miestnosť na sprchy v dome a v jedálni práve prebieha umelecký workshop. Snažíme sa z tejto veľkej nehostinej miestnosti urobiť útulné miesto. V dome sa po dvoch týždnoch striedajú pracovné tábory a bývajú tu aj hostia hostelu. Dobrovoľníci sa zvyčajne do týždňa naučia pravidlá udržiavania čistoty. Vtedy to tu vyzerá ako príjemné miesto.

Cez víkend som s jedným pracovným táborom navštívila našu budovu starej školy na východe Islandu. Je v pôvodnom stave.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?