Štyri mesiace na Islande

Autor: Lucie Meisnerová | 20.5.2014 o 6:55 | Karma článku: 5,84 | Prečítané:  1715x

Vraciam sa domov. Teda na Slovensko. Doma sa teraz cítim na Islande. Končí sa môj štvormesačný kontrakt na prácu dobrovoľníka. Je mi to ľúto. Idem si vytlačiť palubnú vstupenku. Ale nejde to. Piloti spoločnosti Icelandair vyhlásili štrajk. Môj zajtrajší let je zrušený. 

Zajtra nebudem obedovať v Londýne. Večer neuvidím moju rodinu. Mením plány a preobjednávam si letenku z Londýna. Icelandair mi ponúka vrátenie peňazí. Iné spojenie ale na rýchlo z Islandu nejde zohnať. Preto poletím v sobotu. A z Londýna v nedeľu. Našťastie piloti budú štrajkovať len 12 hodín. Nedávno štrajkovali islandskí učitelia, stretávala som ich v horúcich bazénikoch. Trvalo to dva týždne.

Som vyčerpaná zo zariaďovania nového letu a nocľahu v Londýne. Moja MasterCard nebola zo strany British airways akceptovaná. Nakoniec všetko dobre dopadlo a tak môžem ísť s mojou talianskou priateľkou Annaritou do Harpy. Je to nádherná moderná budova pri prístave. Dáme si kávu a obrovský čokoládový zákusok. Potom si kúpime lístky na Á vit. Je to tanečné predstavenie s koncertom skupiny GusGus. 

V piatok pri balení nachádzam drobné suveníry. Sú tam kamienky z čiernej pláže, sušené ryby a drobné kryštály krištálu z Eskifjordur, japonská kaligrafia a pamätná minca z ruskej olympiády. Niekomu som povedala, že tak šťastná ako na Islande za štyri mesiace som nebola ostatné štyri roky. Nebolo to ďaleko od pravdy. Keď si premietnem pohľady na krajinu, sobov, veľryby a polárnu žiaru, Islanďanov a Sónar festival boli to obrovské návaly šťastia. Pri práci som stretla veľa ľudí z celého sveta. Mala som možnosť zistiť, ako žije generácia mojej dcéry. Ak vám na všetko budem odpovedať: “Cool!” chápte ma, prosím.

 

Večer o desiatej ideme na prestavenie do Harpy. Slnko pomaly zapadá. Do sály nás nevpustili. Čakáme na prízemí. Cez sklenenú stenu je pohľad na západ slnka až dojímavý. Náhle sa všetci nahrnú do jednej časti miestnosti. Pozorujeme muža ležiaceho na stolíku v malom bazéniku vonku. Medzitým sa ozve klavír. Hrá na ňom svetlovlasý Viking Högni Egilsson v dlhom bielom kabáte. V obrovskom prútenom kresle pojedá ananásy Stephen Stephensen alias President Bongo niekedy tiež President Penis. Celá miestnosť je plná tanečníkov. My diváci zmätene pobiehame z miesta na miesto. Nevieme, ako si nič nenechať ujsť. V strehu musíme byť počas celého predstavenia. Ani po presune do sály nevieme, kde sa treba pozerať. Tanečníci a speváci sú za presklenenými dverami zvonku sály alebo na pódiu, medzi nami, či na balkónoch. Nie prvý raz na Islande mám pocit, že tu funguje kúzlo.

Trošku kúzla som si doviezla aj domov. Môj sprievodca ma zaviedol na tajné miesto, kde pramení bublinkujúca voda mladosti. Nejako sa mi po nej rozsvietilo a už si nepripadám ako Macko Pú. Už viem čo chcem v živote. Držte mi prosím palce, nech na to nezabudnem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?