Nové obrazy starého sveta

Autor: Lucie Meisnerová | 8.12.2014 o 9:07 | Karma článku: 4,38 | Prečítané:  734x

Spôsob života, folkór i mentalita kopaničiarov má svoje výrazné charakteristiky. Formovala ich veľká vzdialenosť od obce a tvrdé životné podmienky. Kopaničiari s humorom sebe vlastným obrátili aj Darwinovu teóriu. Hovoria, že človek pochádza zo slivky. Lebo zo slivky je slivovica, zo slivovice opica a z opice človek…

Kopanice alebo lazy sú zväčša domy roztrúsené na samote. My sme sa vybrali do Bielokarpatskej oblasti. Kopaničiarske sídla vznikali už v období feudalizmu v oblastiach, kde roľníci kultivovali predtým poľnohospodársky nevyužívanú pôdu. Hornaté oblasti Slovenska preto pokrývali usadlosti stojace mimo uzavretej osady.

Každá usadlosť tu totiž okrem mohutnej lipy alebo orecha na dvore mala na priľahlej stráni slivkový sad. Orech zasa okrem príjemného tieňa v lete odháňal dotieravý hmyz, ktorý sa držal pri dobytku v maštali.

V osade Grúň sme navštívili niekoľkých starousadlíkov. S láskou spomínajú na doby, keď v nedeľu spoločne s ostatnými osadníkmi chodievali do dve hodiny vzdialeného kostola v Bošáci.

Tradičný spôsob života sa tu ale za socializmu zmenil. Štátom riadená kolektivizácia nepriala samostatne hospodáriacim roľníkom. Mladšia generácia osadníkov bola nútená hľadať iné životné stratégie ako ich rodičia.

Uvoľnené chalupy sa začali plniť cez víkendy. Ľudia z mesta hľadali únik. Snažili sa realizovať pri opravách kopaničiarskych chalúp. Remeselnícku zručnosť často nahrádzalo nadšenie. Pestovali sa záhradky. Ako tínejdžer som nezdieľala motiváciu mojich rodičov chalupárov. Veľmi mi odľahlo, keď sa rozhodli nechať si už iba ríbezle a ovocné stromy.

Chalupárčenie po revolúcii už nebolo v trende. Ale objavili sa tu noví kopaničiari. Ľudia, ktorí hľadali zdravé a kľudné miesto pre život.

Jedného z nich sme navštívili práve minulý víkend. Išli sme do údolia, ktoré chráni pred vetrom zopár domov už takmer sto rokov. Koncom deväťdesiatych rokov domy takmer nebolo vidieť. Zarástli náletovými drevinami, ktoré chalupári už nemali silu vysekať. Na moje veľké prekvapenie nás privítal pre tunajšiu architektúru typicky modrý kostolík s ozdobnou bielou vežičkou a skupina upravených domov. 

Štekot psa vylákal z domu staviteľa kostola, Petra Orvana. Ochotne nás pozval na vyhliadku z vežičky. Ukázalo sa, že tento malebný kostolík slúži ako netradičná dreváreň a súčasťou. Hneď vedľa kostolíka je vyhĺbený rybník. Kapre v ňom už čakajú na svoju vianočný údel. 

Peter nas pozval do svojho domu na čaj. Priečelie domu zdobia okná s modrými rámami a dojem dolaďuje spievajúci farebný papagáj vo veľkej klietke. Cítim sa ako v rozprávke. Dych mi vyrazí kuchyňa, ktorej dominuje veľký obraz jemne odhalenej ženy. Sadáme si za krásny drevený stôl a sledujeme oheň v piecke so sklenenými dvierkami. 

Tu už rozprávanie preberá Martin Gálik. Jeho manželka Katarína Acél - Gáliková  náš zážitok nafotila. Zachytila presvedčivo genius loci tohoto miesta. Peter povedal, že za šesť rokov mal päť náhodných návštev. Vychutnáva si kúzlo tohoto tichého kraja.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?