Život mimo Bratislavy

Autor: Lucie Meisnerová | 27.6.2016 o 18:49 | Karma článku: 11,00 | Prečítané:  3715x

Odsťahovala som sa z hlavného mesta. Bývala som v ňom vyše štyridsať rokov a bolo to pridlho. Prežiť celý život na jednom mieste sa mi zdalo čudné.

     Bývam teraz na malom meste, na konečnej trolejbusu pri lese. Večer, keď utíchne premávka a ľudia zájdu do svojich domčekov nastane úplný kľud. Mesto v údolí prestane vydávať vibrácie. Ticho v mojom prenajatom štúdiu prerušuje iba chladnička, ktorá sa čas od času zapne.

    Parkujem rovno pred domom. Raz tam stála policajtka v peknom klobúčiku a upozornila ma, že stojím na zákaze parkovania. Pribudol tam nedávno. Kvôli oprave cesty posunuli zastávku trolejbusu. Stála tam zopár hodín a informovala vodičov, že trolejbus potrebuje miesto na otáčanie. Policajti sem jazdia často. Podľa poznávacej značky si zistia majiteľov auta a slušne ich poprosia, aby si preparkovali. 

Pomáhať a chrániť

    Policajti chodia aj do parku v centre mesta. Množstvo preliezok a hojdačiek láka nielen deti ale aj dospelých. Dostal ma kolotoč po ktorom môže človek utekať a je ako škrečok v klietke, stále na mieste. Na hustých trávnikoch večer popíjajú partie mladých ľudí. Strážci zákona ich občas skontrolujú. Ak po nich na druhý deň zostane neporiadok, vedia komu zavolať, aby to poupratoval.

    Často sa ma ľudia pýtajú, či mi nechýba mesto. Teda veľkomesto a myslia Bratislavu. Zatiaľ tu bývam ešte krátko a všetko je pre mňa nové, takže sa mi necnie. 

Cesta za šťastím vedie na vidiek

    Zistila som, že sa dá zájsť ešte ďalej. V nedeľu som bola na lazoch. Navštívila som známeho. Je o pár rokov mladší odo mňa, pamätám si ho jedine s pivom a cigaretou v ruke. Pred vyše šiestimi rokmi predal byt v Petržalke a kúpil si so ženou dom. Zaobstaral si aj ťažného koňa a robil v lese. Teraz zastavili ťažbu v jeho okolí, tak starého koňa predal a má arabského plnokrvníka, ktorého učí už štyri mesiace jazdiť pod sedlom. Hovoril spokojne, že čím pomalšie sa kôň učí, tým lepšie si zvykne. Mal ho v ohrade s ďalšími dvoma valachmi. Pri rozhovore som sa snažila stáť pri hlavách koňov. Bála som sa kopancov. Boli ale tri a stále v pohybe, tak to nebolo jednoduché. Tri malé dcéry môjho známeho s koňmi vyrastajú a neboja sa ich ani trocha.

    Tak vyrovnaného a šťastného človeka som už dlho nevidela. Kedysi som s ním ťažko prehodila súvislú vetu. Dosť pil, ale ani sme nemali spoločnú tému. Teraz s ním bola radosť hovoriť. Potvrdilo sa mi, že človek má nasledovať svoj inštinkt. Napríklad byť rána do večera vonku, v hore, pri dome, na koni, na zeleninovej záhradke a večer sa umyť a ísť spať šťastný.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?