Námorník od Čierneho mora

Autor: Lucie Meisnerová | 9.9.2016 o 13:57 | (upravené 12.9.2016 o 10:26) Karma článku: 10.18 | Prečítané  8942-krát

Žeňov otec má 104 rokov. Bol vojak. Zúčastnil sa Fínskej vojny, bojoval vo Veľkej vlasteneckej vojne a prežil aj blokádu Leningradu. Žeňa bol celý život na mori.

Žeňa pochádza z Odesy, hlavného mesta humoru v bývalom Sovietskom zväze. Jeho loď sa zvyčajne plavila z Litvy. Dostal sa na Kubu, do Afriky, Anglicka, Španielska, Južnej Ameriky a aj Antarktídy. Ale veľmi s ľuďmi do kontaktu neprišiel. Hovorí, že sovietski námorníci na to neboli. Nemal ani ženu v každom prístave. Rodinu mal doma v Odese. Sukničkárom sa preto stal až po návrate z mora. 

Dnes je tento bývalý námorník majiteľom Múzea Robinsona Crusoa v ukrajinskom meste Biľhorod-Dnistrovskyi. Vysvetľuje nám, že jamka na brade predurčuje muža sukničkára a ženy s medzierkou medzi prednými zubami zasa majú radi mužov. Na malom poloostrove pod pevnosťou Akkerman Žeňa urobil oázu humoru. Býva tu v domčeku s nízkym stropom nádherne voňajúcom bylinkami, ktoré si dáva do vankúšov. Spí na nich ako mladík. Alergici ich používať nemôžu. Ale Žeňu Boh našťastie miloval a alergiou netrpí.

Do mestečka sme prišli kvôli stredovekej pevnosti. Bola obrovská a mĺkva. Z jej obvodového múru sú pekné výhľady. Vidno aj Žeňov poloostrov. Hrala na ňom hlasná hudba. Na brehu stál maliar s plátnom a na cestičke sa objavila dievčina na bicykli sprevádzaná dvoma štekajúcimi psami. Rozlúčili sme sa s minulosťou, obišli sme pani so stádom kôz a nasmerovali sme sa ku zdroju hudby. Blížila sa kvintesencia Ukrajiny.

Cestu lemovali sochy vyrobené z lapačov prachu, gumákov a samorastov. Pri vode piknikovali ľudia v rozmarnej nálade. Na konci móla sedeli pri zapadajúcom slnku muži na rybačke. Mali sme so sebou iba malú fľaštičku rakije a zvyšok makového rožka, ale poslúžili na dotvorenie uvoľnenej atmosféry. Pozorovali sme pelikána a zoznámili sme sa s čínskym rybárom.

Potom sme sa stretli so Žeňom. Je autorom všetkých sôch. To on založil múzeum. Ukazuje nám sochu Alexandra Veľkého. Pridal jej okolo hlavy venček vlasov a ľudia v nej začali vidieť Juliu Tymošenko.

“Kedy ste sa stali umelcom?”, pýtam sa ho.
“Ja nie som umelec. Rozumieš? Malý príklad. Našiel som kameň. Má dve dierky, mne sa zdá, že je to maska s očami. Podobá sa trošku na masku?", ukáže mi kameň. Naozaj v ňom vidím masku. 
"Ja vidím veci svojím spôsobom.”
uzatvára Žeňa.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Rodák z Martina: Byť gayom na Slovensku vyžaduje odvahu

Comming out bola v jeho živote nádherná chvíľa, tvrdí Peter Karpo Prince. Dnes je ženatý, s manželom žijú v Tel Avive a rozhodli sa pre dieťa.

KOMENTÁRE

Politikov zaujíma len chrumkavé sústo v alobale

Problémom Slovenska nie sú len netransparentné dotácie na hnedé uhlie.


Už ste čítali?