Matka bez portfeje a vášnivá islandofilka, ktorá sa bojí karuselových dverí. Poobede si vychutná silné espresso a rada chodí do kopca. www.radostnapraca.sk Zoznam autorových rubrík: Hľadanie, Súkromné, Spoločnosť
Za tri dni sme stihli zjesť plno rýb, vyliezť na sopku aj ľadovec, pozrieť najsevernejšie hlavné mesto, gejzíry, útesy a pláže pri Atlantiku. Ovoňať geotermálne javy, okúpať sa v termálnej vode a ocitnúť sa v továrni na svetre.
Podľa niektorých médií je túto zimu posledná šanca vidieť polárnu žiaru pred tým, ako sa odmlčí na desaťročie. Končí sa obdobie častých a intezívnych erupcií.
Ak jazdia autom a bývajú v čistom vchode majú pocit, že v Bratislave sa celkom dobre žije. Hlavné mesto s dostatkom práce, infraštruktúrou, veľriekou a lesoparkom. Nielen na Hlavnej stanici je cítiť smrad.
Len zopár ľudí odchádza z tejto krajiny bez vrúcnej túžby vrátiť sa. Mne sa podarilo zopakovať si tento silne osobný zážitok po roku. Island má moc zmeniť surovcov na básnikov a pochybovačov obráti na vieru. Možno je to v stroho pochmúrnej kráse krajiny alebo malým počtom ľudí, čo tu žijú. Hlboko v duši vás zasiahnu stretnutia s priateľskými Islanďandmi a krajina, v ktorej má príroda stále navrch.
Možno ste si už poplakali na stužkovej, oddýchli po maturite a nesmierne sa potešili, že vaše dieťa je zapísané na vysokej škole. Dieťa alebo skôr mladý študent si nevybralo školu vo vašom meste, sťahuje sa na internát.
Sedím v zafajčenom bare pri poháriku lacnej slivovice. Je pokročilá hodina a môj spoločník sa ma opýta: “Prečo by som mal byť hrdý na to, že žijem na Slovensku?”
Spoľahlivý návod pre priateľov prírody a hubárov amatérov.
Prvý krát som išla voliť s otcom v roku 1990. Pre neho to boli tiež prvé voľby. Prvé slobodné voľby. Aj keď to znie hlúpo, ísť k voľbám odvtedy pokladám za svoju občiansku povinnosť. Pri ostatných voľbách do Európskeho parlamentu som sa ťažko rozhodovala. Voľbu priniesol až EUvox, ktorý mi kládol otázky z kultúrno- spoločenskej oblasti, ekonomiky a vzťahu k EU a prekrýval výsledky s programom a ideológiou strán.
Vraciam sa domov. Teda na Slovensko. Doma sa teraz cítim na Islande. Končí sa môj štvormesačný kontrakt na prácu dobrovoľníka. Je mi to ľúto. Idem si vytlačiť palubnú vstupenku. Ale nejde to. Piloti spoločnosti Icelandair vyhlásili štrajk. Môj zajtrajší let je zrušený.
Sedíme v kuchyni robotníckeho domčeku v Klingerke. Píšu sa roky deväťdesiate. S ostatnými dvadsiatnikmi búrlivo riešime ako budeme žiť naše životy. Dieťa spí vedľa v jedinej izbe. Nezobudí sa napriek tomu, že nahlas počúvame Nicka Cavea The Bad Seeds.
Ako som išla na výlet do rozprávky s islandským menom Snafellsnes. V piatok ráno mi zvoní budík. Vonku výnimočne svieti slnko. Rýchlo si obliekam outdoorové oblečenie. Chvíľku zaváham pri teplom svetri. V izbe sa nekúri a napriek tomu je dosť teplo. Skontrolujem baterku vo fotoaparáte, zoberiem si do ruky sveter, rukavice a čiapku a utekám do auta. Stihla som aj rýchle raňajky. Na cestu máme sendviče so šunkou a syrom, banány a sladké keksíky. Po niekoľkých exkurziách ich už nemôžem ani vidieť. Radšej sa spolieham na jedlo z čerpacej stanice.
Prezidentom bude Fico alebo Kiska. Práve som dočítala v Grapevine.is článok prvej prezidentke sveta a rozmýšľam nad tým, ktorý zo súčasných slovenských kandidátov by sa jej mohol rovnať. Keď bola Vigdís Finnbogadóttir v roku 1980 zvolená, strhla na seba pozornosť celého sveta. Titulky novín písali “Žena zvolená prezidentkou”. V deň, keď nastúpila do úradu, si symbolicky obliekla ručne pletené, vlnené šaty. Dostala ich počas kampane od svojej stúpenkyne, Steingerdur Holmgeirsdottir. Nosiť ich ale mohla až po víťazstve vo voľbách.
Sedím v lietadle Iceland air. Na podhlavníkoch je malý kurz islandčiny. Ďakujem Vám je “akka ér fyrir”, ale zvyčajne používajú kratšiu verziu: “takk”. Na servítke ku káve je ďalší nápis. “In the year 1000 Leifur Eiriksson the Lucky sailed from Iceland to America. He named it Vineland. On his journey coffee, tea and soda were not complimentary.” Užívam si celý let, vrátane propagačných filmov o Islande.
Čakám v kaviarni v Reykjavíku. Mám sa stretnúť s Jonom. Ešte som ho nevidela, takže sa zoširoka usmejem na prichádzajúceho, vysokého, svetlovlasého muža, ale ten len prejde k pultu, kúpiť si kávu. Keď odchádza, snažím sa mu vyhnúť pohľadom. Jon mal prísť o pol šiestej. Prišla som trošku skôr, ale už by mal každú chvíľu doraziť.
Z tvrdého spánku ma vytrhol výkrik so silným talianským akcentom: “Aurora! Aurora!” Uvedomím si, že som v Eskifjörur a vyprostím sa zo spacáku. Sme tu druhý týždeň. Poľujeme na polárnu žiaru vo východnej časti Islandu, rozdelili sme si služby, ale zatiaľ sa nám neukázala. Bol to znovu planý poplach. Mraky úplne zakryli oblohu. Vonku bol iba silný vietor.
Sedím v malej izbe na Islande, vonku fúka poriadny vietor. Pred pár dňami som tu začala pracovať ako dobrovoľník. Sme v kúpeľnom mestečku Hverager?i, kde pomáhame v skleníkoch. Po zdravých raňajkách ideme za tmy do žiariaceho skleníka. Tam vytrhávame staré kríčky paradajok. Doobeda máme polhodinovú pauzu na kávu. To je tu vzácnosť. V kúpeloch s klinikou totiž ich 85 ročný zakladateľ odmietol kávu, alkohol, mäso, biele pečivo a múku, soľ a biely cukor. Napriek tomu je jedlo výnimočne chutné. Už som vyskúšala aj rybací tuk Lysi. Po obede a poobednej šichte je voľno.
Dnes som sa videla na ulici. Bola som dospelá žena a vystupovala som z obyčajného auta. Na predaj zmrzliny bolo úplne nevhodné. Za mnou vystúpil príliš malý pes. Čo preboha robím v meste? V zime som predsa mala predávať lístky na vlek. Snáď nepracujem v kancelárii?
Mám 43 rokov a pracujem takmer od maturity. Nebola som na materskej "dovolenke", môj partner bol nezamestnaný, tak som pracovala ja. A pracovala som rada. Zvyčajne som mala dve práce. Potrebovali sme veľa vecí zaplatiť a mne sa zarábať celkom darilo.
